VIEM NASLÚCHAŤ ĽUĎOM A VŽIŤ SA DO ICH KOŽE

Pôvodne chcel byť farárom, avšak život ho zaviedol k umeleckým kruhom. Rezbár Peter Šrank nám porozprával o svojom unikátnom diele, o ktoré sa zaujímali aj zahraničné médiá, o plnení prianí svojim klientom a tiež o krásnom diele venovanom Nadácii Detského kardiocentra do projektu kalendár 2022 „Cez umenie k detskému srdcu“.

 

Ako malý chlapec ste mali určite svoje sny, čím by ste chceli byť, keď vyrastiete. Čo to bolo a čo zohralo najväčšiu úlohu v rozhodnutí, že ste dnes umelcom – rezbárom?

Moje detské myšlienky boli také, že zo začiatku som chcel byť farárom. Aj som sa hral na farára, krájal som klobásku ako božie telo. Kúsok z toho farára vo mne aj ostal, pretože viaceré sochy robím s náboženskou tematikou. Chcel som byť istý čas aj hokejistom, ale v tom čase to bolo finančne náročné, takže namiesto hokejovej výstroje som pod stromček dostal rezbárske dláto. A prvé dielo, ktoré som vytvoril, bol korpus krista. To som bol vtedy asi štvrták na základnej škole. V 11tich rokoch som zistil, že mám vzťah k drevu a s dedkom som opravoval koče, vozy atď. V dreve som vždy videl niečo zaujímavé a lákalo ma z neho tvoriť. V šiestom ročníku na základnej škole ma do toho zasvätil môj učiteľ Miroslav Polák, ktorý ma v tom čase učil matematiku a výtvarnú výchovu. Aj vďaka nemu som tam, kde som.

 

V obci Malý Lapáš máte dvor plný umenia „Dvor u rezbára“. Prečo by sa mali ľudia zastaviť práve na tomto mieste? Čo si odtiaľ odnesú?

Bola to myšlienka urobiť niečo, kde sa ľudia zastavia v tomto uponáhľanom svete. Keď dnes niekto niečo vybuduje, urobí si päť metrové múry a ostnatý drôt a ešte vypýta aj vstupné. My s manželkou sme chceli otvoriť niečo, čo ľudí práve spojí. Sú to tradície, zvyky našich predkov… Je to situované vo viniciach, kde je kľud, taká oddychová zóna. Je tam kus prírody aj kus umenia. Robievame tam rezbárske sympóziá, pozveme štyroch rezbárov a ja som piaty. Vždy vytvoríme sochy na nejakú tému a na konci sa to ukončí vernisážou, kam príde aj verejnosť, je tam dobrá hudba, zábava, guláš.

 

Nie vždy sa snúbi vyštudovaný odbor s realitou. U vás je ale tomu tak. Čo pomohlo posunúť vaše umenie do dnešnej podoby, talent, či štúdium umeleckého rezbárstva?

Bol to možno aj trošku talent, ale najmä chcenie. Keď chce človek vyrezávať a tvoriť, nepotrebuje na to konkrétnu školu, možno na tie základy áno, ale musí to mať v sebe a pracovať na sebe. Keď sa ma niekto opýta, ako dlho som robil nejakú sochu, tak odpoviem, že celý život. Aj som chcel ísť na vysokú školu, ale jeden nemenovaný sochár ma od toho odhovoril a chcem sa mu aj poďakovať. Kamaráti, ktorí študovali, nakoniec aj skoro skončili. Možno ich tá škola aj presmerovala iným smerom. Ten pocit je v mojom vnútri a z toho vnútra to dávam do toho dreva.

 

Vraj plníte priania svojich klientov a vytvoríte dielo aj podľa želania či predstáv ľudí. Ako sa dokážu zladiť vaše predstavy s klientovými?

Raz mi jeden dobrý známy povedal, že na mne obdivuje, že viem počúvať druhých a že to vie málokto. Viem naslúchať ľuďom a vžiť sa do ich kože. Nedávno ku mne prišiel manželský pár, že by chceli anjela. Zomrel im syn. Tak som sa ich opýtal, či mi o synovi môžu porozprávať. Povedali mi jeho životný príbeh. Jeho snom bolo ísť na Karlovu univerzitu do Prahy. Mali mať už aj imatrikulácie a tak mame priniesol nohavice s takými pukmi. To sú práve tie detaily, ktoré si zapamätáte, keď počúvate. S mamou mali takú spoločnú retiazku, bolo to rozdvojené srdiečko. Nosil aj okuliare. Vypočul som si ich a urobil som pre nich sošku anjela so siluetou tváre s okuliarmi, ako sa pozerá do neba. V rukách držal knihu na šestnástej strane, mal totiž 16 rokov, keď umrel. Na tejto strane bolo logo vysnívanej univerzity a na krku mal retiazku so srdiečkom. Na sebe mal oblečené nohavice s pukmi.

 

To bolo krásne gesto. Vieme o vás, že ste známy aj v zahraničí, písal o Vás aj New York Times a o Vaše umenie sa zaujímala aj agentúra Reuters.

Robil som poslednú večeru v životnej veľkosti. Už ich zopár je, ale ja som ju urobil sám ako jeden autor, čo bolo výnimočné. Preto o to bol aj mediálny záujem a malo to veľké ohlasy. A to ma zase posunulo ďalej a dalo mi to nový život.

 

Zapojili ste sa do krásnej charitatívnej akcie pre Nadáciu Detského kardiocentra. Často podporujete takéto akcie?

Do dobrej veci sa vždy rád zapojím, hlavne, keď ide o deti a vidím, že za tým je aj viacero ďalších ľudí, ktorí chcú pomôcť. Dielo som robil od srdca a aj to je na ňom vidieť. Nie je to len nejaké srdiečko, je tam myšlienka, dej.. Chcel som, aby to bolo aktuálne a spĺňalo to účel. Ale nejdem do každej akcie, na ktorú ma oslovia.

 

Povedzte niečo o diele, ktoré ste Nadácii DKC darovali a prečo ste s ponukou spolupráce súhlasili?

Toto dielo je také ranené srdce. Srdce pomáha srdcu, to je pekná myšlienka. Ani nadácia sa len tak nezobudila, že ideme niečo podniknúť, bola tam pekná myšlienka a pocit, že chcete pomôcť. Ja som urobil srdce, z ktorého ide pupočná šnúra, lenže je narušená. Pokračuje spopod krídel a vchádza do ďalšieho srdca, kde je malé bábätko. Je to taký vznik nového života. A toto všetko zastrešujú anjelské krídla. Ukazujú, že je niečo medzi nebom a zemou a že človeku, keď je niekedy zle, čaká aj na zázrak. Veľmi ma potešilo, že som bol na tento projekt oslovený a snažil som sa to urobiť čo najkrajšie.

 

Je niečo vo vašom umeleckom živote, na čo ste naozaj hrdý?

Ťažko povedať.. Keď dokončím každú sochu, poviem si, že je pekná. Ale nemôžem povedať, že je najkrajšia. Stále ma to ťahá povedať o tej spomínanej poslednej večeri, čo je moje doteraz najväčšie dielo. Niekedy mám tak trochu strach, že už tam bolo to moje umelecké vyvrcholenie, ale stále mám ešte predstavu, čo by som chcel urobiť. Je to snímanie pána z kríža, teda ako ho dávajú dolu z kríža v životnej veľkosti. Toto je moja budúca myšlienka, výzva či vyvrcholenie. Ale ešte na tom nejdem pracovať, lebo sa hovorí, že keď umelec urobí svoje životné dielo, tak už potom skončil. A to ja ešte nechcem.

 

A čo vás čaká v najbližších časoch?

Chcel by som sa vrátiť do starých čias. Myslím tým približne dva roky dozadu, keď človek mohol uvoľnene fungovať. V súčasnosti je to viac napäté, sprevádza ma choroba. Takže mojim snom je mať zdravie, vitalitu, energiu. A to isté prajem aj deťom v Detskom kardiocentre.