Tím nadácie

Moja cesta s Detským kardiocentrom začala už veľmi dávno. Snáď už od detstva ma prenasledoval pocit potreby byť užitočná pre všetkých ľudí okolo mňa, pomáhať im, zachraňovať ich a odovzdať zo seba všetko, čo sa len dá. V istom období potrebovali moju silu a podporu blízki priatelia, ktorí prišli nečakane o svojho desaťročného syna s vrodeným ochorením srdca, o ktorom nemali ani tušenia. Nespravodlivosť osudu, ktorú som bytostne cítila, ma priviedla za pánom prof. Jozefom Mašurom, ktorému som oznámila, že chcem pomáhať deťom s ochorením srdiečka, aby neumierali. Pán profesor sa na mňa usmial a opýtal sa ma, že ako chcem pomáhať, či mám nejakú predstavu. V danej chvíli som nemala tušenia ako, ale som s malými srdiečkármi dodnes a neviem sa ich vzdať.

Moje prvé stretnutie bolo poznačené pre mňa veľmi smutnou udalosťou, keď mi zomrela dcéra na vrodenú srdcovú chybu. Pri návšteve Detského kardiocentra som sa stretla s pánom profesorom Mašurom, ktorý mi trpezlivo vysvetlil, čo sa počas tehotenstva so srdiečkom stalo a prečo nebolo možné moju dcéru operovať. Bolo to ťažké obdobie, ale keď som sa neskôr zoznámila s riaditeľkou Nadácie DKC, rozhodla som sa im pomáhať pri organizácii rôznych akcii pre pacientov DKC, nakoľko som v tomto období pracovala ako produkčná v televízii. Aspoň takouto formou som chcela pomôcť deťom a rodičom spríjemniť chvíle v nemocnici, potešiť ich. Po pár rokoch, keď som mala už 2 zdravé deti, sa naše cesty opäť spojili. Pre Nadáciu DKC pracujem už mnoho rokov.

O Nadácii Detského kardiocentra som sa dozvedela ešte počas dlhoročnej práce v televízii. Jedného dňa ma moja sestra zoznámila s pani Máriou Kadlečíkovou, milou dámou s láskavým pohľadom, ktorá bola už v tom čase správkyňou nadácie. Rozprávali sme sa dlho a už po úvodných vetách bolo zrejmé, že sme sa nevideli naposledy. A tak sa aj stalo, postupne náš prvý kontakt prerástol do priateľstva a spoločného záujmu o dobrú vec. Už počas práce v televízii som začala pomáhať nadácii pri organizovaní niektorých podujatí a predovšetkým pri kontaktoch a návštevách, keď sa deti na oddelení chceli stretnúť so svojim obľúbeným hercom alebo spevákom. Po odchode z TV naša spolupráca s pani Kadlečíkovou pokračovala ďalej a stala som sa plnohodnotnou členkou tímu Nadácie Detského kardiocentra.

Moja spolupráca s Nadáciou DKC sa začala, keď som mala asi 17 rokov. Približne v tom období začala moja mama pomáhať Detskému kardiocentru a ja som jej chodila pomáhať na podujatia, ktoré sme robili pre deti. Odvtedy sa o potrebe podporovať deti s chorým srdcom v našej rodine veľa rozprávalo. Neskôr sa k tomu pridali aj ďalšie aktivity a dnes je to už 9 rokov, čo sa snažím byť aktívne nápomocná nadácii v rámci projektov, kampaní, pri organizovaní podujatí, či spravovaní sociálnych sietí. Toto poslanie je už súčasť môjho života, napĺňa ma a verím, že budem môcť pomáhať čo najdlhšie, ako mi to bude umožnené.

Pracovať v Nadácii Detského kardiocentra bol od mojej mladosti taký tajný sen, pretože riaditeľka Nadácie DKC bola a je pre mňa vzorom od môjho detstva. Keď som mohla, tak som len tak trošku zvonka pričuchla k tomu krásnemu poslaniu, pomáhať detičkám chorým na srdce robiť ich život o niečo krajším. Deti s vrodenými srdcovými chorobami sa musia popasovať so svojim ťažkým osudom už od svojho narodenia a Nadácia DKC je tým správnym miestom, s tými správnymi ľuďmi, ktorí tvoria jeden tím s presvedčením a s poslaním pomáhať deťom s najväčším nasadením. Keď mi riaditeľka Nadácie DKC ponúkla možnosť pracovať v nadácii, tak som ani na chvíľu nezaváhala a súhlasila som so spoluprácou. Som v Nadácii DKC ešte len krátko, ale už dnes viem, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť, pretože to nie je bežná práca, ale je to poslanie.

Pred 13 rokmi som prišiel pracovať do Detského kardiocentra, kde v úzkom prepojení pôsobila aj Nadácia Detského kardiocentra. Postupom času ako nadácia rástla, pribúdala aj potreba rôznych činností zo sveta informačných technológií. Dievčatá z nadácie občas potrebovali moju odbornú pomoc a ja som ju bral ako samozrejmosť. Záber nadácie stále silnel, nadácia napredovala rýchlym tempom a ja som pomáhal stále častejšie. Členom tímu som sa cítil akosi spontánne od začiatku našej komunikácie, preto aj moja spolupráca, ako člena tejto nadačnej rodinky, bola samozrejmosťou. Mám z našej kooperácie radosť dodnes 🙂