Táto práca mi dáva zmysel

Rozhovor s fotografkou Janou Keketi

 

Ako dlho sa venuješ foteniu?

Od otvorenia môjho prvého foto štúdia uplynulo asi 13 rokov.

Aké typy fotografii si u teba môžu ľudia objednať? Umelecké, módne, akty, detské?

V podstate všetko vymenované. Najviac robím, čo sa týka súkromných fotení, umelecké portréty a rodinné fotografie. Fotím aj komerčné a módne fotografie, editoriály a titulky časopisov.

Aké osobnosti si mala možnosť fotiť vo svojom ateliéri?

Tých už bolo dosť veľa, z viacerých oblastí kultúrneho a spoločenského života – herečky, speváčky, spevákov, moderátorky, módne návrhárky, politikov… Nedá sa spomenúť všetkých, možno len z posledného obdobia – Monika Hilmerová, Jarmila Lajčáková-Hargašová, Soňa Müllerová, Filip Tůma, Daniel Lipšic.

V dnešnej uponáhľanej dobe je ťažké nájsť si čas pre seba a ty ho máš popri svojej práci určite málo. Napriek tomu sa stíhaš venovať aj charitatívnym projektom. Čo ťa k tomu vedie?

Určite vedomie, že ak máme možnosť pomáhať druhým, tým, ktorí sú na pomoc odkázaní, tak to musíme robiť. Verím, že pomocou druhým vytvárame pozitívnu energiu, a máme tak silu aspoň trochu zlepšovať tento svet. Ja mám veľké šťastie, že môj syn a moja rodina sme zdraví, a že mám prácu, kde môžem pomôcť. Považujem to za veľmi dôležitú súčasť svojho života. A musím sa poďakovať manželovi za trpezlivosť a pochopenie, nakoľko v posledných dňoch naozaj nič nestíham, ani sa starať o varenie, čo za mňa statočne prebral.

Máš 6 ročného synčeka. Jeho fotiek máš asi v archíve tisíce už od narodenia?

V archíve ich je naozaj neúrekom:-) V poslednej dobe žiaľ nestíham systematicky vyrábať fotoknihy, ale dúfam, že to dobehnem, aby sa náhodou nestalo, že v tom archíve aj zmiznú. Technika občas zlyhá, už sa mi to raz stalo.

Ako vznikol nápad vytvoriť projekt „Cez umenie k detskému srdcu“?

Za všetkým stojí moje náhodné alebo osudové stretnutie s Erikou Grossertovou, projektovou manažérkou Nadácie Detského kardiocentra, na jednej spoločenskej akcii, kde sme sa po rokoch znovu stretli. Slovo dalo slovo, a na mne bolo vymyslieť, ako by som mohla nadácii, kde Erika pracuje, pomôcť. Dlho som vymýšľala vhodnú formu spolupráce, muselo ísť o fotenie, ale keďže charitatívnych kalendárov už je dosť, chcelo to niečo viac. Umenie je v dnešnej dobe nedocenené, ľudí viac zaujíma bulvár a pozlátko, preto sme chceli okrem detí podporiť aj slovenských umelcov, ktorí so srdcom vytvárajú nádherné diela, a málokto si o tom prečíta v časopise. Preto vznikla myšlienka spojiť to s umením a dražbou diel.

Kde čerpáš inšpiráciu pri fotení diel a detí? Ako vyberáš lokácie, prostredie či samotné deti?

To je naozaj rôzne, je to dosť komplexný a náročný proces. Najskôr vyberám deti, vekovo približne od 2 do 6 rokov, musia byť fotogenické a mať radi fotenie. Hľadám také tie rozkošné detičky, na ktoré sa budete radi pozerať, aj keď nie sú vaše:-) Keď mám všetky diela od umelcov zozbierané, deti zatriedim typovo k dielam. Väčšinou sa výber lokácie odvíja od poradia v kalendári, a od toho kam sa mi dielo hodí. Niekedy mám v tom jasno hneď, inokedy si to vyžaduje dlhšie hľadanie. Niektoré miesta mám v hlave, iné mi niekto poradí, musím mať aspoň predstavu a miesto sa už nájde. Potom treba zohnať oblečenie pre deti, a kolotoč pokračuje samotným fotením, čo je skoro vždy náročné, keďže ide o deti, a tie majú svoje nálady a nie vždy sa im chce robiť, čo od nich potrebujem.

Každý rok sa v kalendári objavia aj deti známych osobností. Ako sa s nimi a s ich rodičmi pracuje?

S deťmi je práca rovnaká, skôr je rozdiel s rodičmi, ale v podstate len organizačný, nakoľko bývajú vyťaženejší a ťažšie sa hľadá termín, a keď ho nájdeme, aj ten je zväčša časovo limitovaný. Ale musím povedať, že všetci boli veľmi ústretoví a snažili sa mi pomáhať namotivovať deti.

Čo všetko obnáša príprava na takýto kalendár a taký druh podujatia, akým je krst kalendára a dražba umeleckých diel?

Príprava a fotenie je dlhý proces, potom nasleduje výber fotografií – ten býva najťažší, väčšinou sa neviem rozhodnúť, ktorú mám vybrať. Po retuši a postprodukcii je na rade spolupráca s grafikom a príprava do tlače. Potom organizačné záležitosti spojené s predajom firmám a distribúcia kalendárov kuriérom. Nadácia Detského kardiocentra spolu s OK Agency pripravuje celý krst kalendára aj dražbu, na mne sú ešte pozvánky a zoznamy hostí. Je to veľa práce, ale som veľmi rada, že projekt má úspech a vyzbierané sumy peňazí sú naozaj vysoké a tým to celé dáva zmysel.

Vyvrcholením podujatia je dražba umeleckých diel, ktoré známi umelci venovali na podporu Nadácie DKC. Ako prežívaš tento večer? Bývaš nervózna, ako to každý rok dopadne?

Vždy som veľmi nervózna, či budú dražitelia takí úžasní ako rok predtým, či to nebola náhoda, či to celé nedopadne zle. Zažila som naozaj veľmi trápne situácie, keď na charitatívnej dražbe nikto nezdvíhal ruku. Je to hrozné v spoločnosti, ktorá nemá núdzu, a cítila som veľký pocit hanby, za tých ľudí, čo sa prišli zviditeľniť a pritom neprispeli absolútne ničím. U nás, práve naopak, nazbierala sa taká neuveriteľná energia, ľudia, ktorí dražili boli nesmierne štedrí, a všetky diela sme predali. Je to krásny pocit zadosťučinenia a zároveň vďačnosti všetkým, ktorí prispeli.

Tohtoročnou témou kalendára je „Dar života“. Čo je pre teba najväčším darom života?

Toto je najľahšia otázka, je ním jednoznačne môj syn Leonko.