Jakub Bachorík je mladý umelec, ktorý dostal talent do vienka od svojich rodičov. V rozhovore nám porozprával, ktorý materiál k tvorbe používa najradšej, na čom práve pracuje aj prečo sa rozhodol venovať svoje krásne dielo pre charitatívne podujatie Nadácie Detského kardiocentra kalendár „Cez umenie k detskému srdcu“.

 

Sme u vás v ateliéri. Kam sa pozrieme, vidíme vaše detstvo, ako keby ste do všetkého dávali svoje spomienky, minulosť, prítomnosť, budúcnosť.

Každé dielo mi musí niečo hovoriť, mať pre mňa zmysel, aby som ho mohol robiť. V každom diele je niečo, čo som prežil. Keď si všimnete na mojich dielach – napríklad mesiac, ktorý priplával po vode –  je aj vo figúre, ktorá sa volá Luna a ukradnutý mesiac – sú v tom spomienky, ktoré zmizli nehodou môjho otca. U mňa vo vonkajších priestoroch je figúra v životnej veľkosti, tá sa volá Prosbička, tam mesiac žiada o to, aby sa tá spomienka nejakým spôsobom vrátila. Mal som rozrobenú aj tému Malého princa, ten fragment – Exupéryho ilustrácia v knižke, kde on sedí na múre a žiada hada o to, aby mu pomohol to ukončiť a vrátiť sa späť. Malého princa som si vybral a rozpracoval do malieb, či sôch kvôli jeho myšlienke. Teraz som sa do toho pustil, chcel by som tú tému už dokončiť, uzatvoriť.

Ako by ste vystihli tú myšlienku?

Túžba vrátit niečo, čo sa už nedá. Môj vzťah s otcom bol vždy taký, že otec bol najlepší kamarát. Od malička ma často všade brával. Keď som mal jedenásť rokov, bol som najmladší, kto by vyšiel Mont Blanc. Nevyšiel som len posledných 400 metrov, otec ma už nepustil, lebo mi premokli topánky. My sme odmalička spolu chodili na hory, robili sme Skialp, chodili sme na ryby, na túry, brával ma na všetky sympóziá, kde som mu pomáhal. Fungoval som tam so všetkými tými výtvarníkmi. Bol veľmi tvrdý učiteľ, prísny, ale láskavý. Chcel by som, aby sa to vrátilo, aj keď sa to nedá.

Socha, maľba, grafika, scénografia a interiérový dizajn, ako sa vám darí rozdeliť svoj talent medzi všetky tieto druhy výtvarného umenia?

Nedarí. Je to absolútna schizofrénia. Keď mi niečo napadne, tak to musím ísť robiť a vec, ktorú mám rozrobenú, nechám za sebou. Neviem, či sa to dá rozdeľovať. Mám možnosť pustiť sa do všetkého. Zase sa vrátim k rodičom, to oni boli moji hlavní učitelia, ktorí ma doviedli k dizajnu, k soche, maľbe, či čiastočne aj k tej scénografii, ktorú som potom pár rokov aj študoval.

Nezanedbateľná je vo vašom umeleckom prejave aj práca s drevom. Máte za sebou množstvo sochárskych sympózií, kde ste vytvorili krásne sochárske diela. Aké miesto má drevo vo vašom umeleckom svete?

Má číslo jeden. Ja som vyrastal medzi pilinami, medzi dlátami v sochárskom drevenom ateliéri.

Skrášľovali ste aj obydlia ľudí, ktorí si postavili dom. Boli to záhrady či nádherné pergoly…

To boli hlavne otcove projekty, ja som sa na týchto veciach učil. Robili sme pergoly, sedenia, prístrešky, rôzne doplnky, detské ihriská…

Spomínate si na vaše prvé dielo, ktoré už naznačovalo, že talent sa v rodine nestratí?

Nespomínam. Rodičia boli šokovaní, ja idem iba ich cestou. Oznámil som im to veľmi neskoro. Začali ma pripravovať a dostal som sa úspešne na školu.

Rodičia vám hovorili, čo by z vás chceli mať?   

Nie, nehovorili. Neboli nadšení, neverili, že budem výtvarník. Otec je sochár, mama maliarka, mamin otec bol maliar-grafik, robil veľké textilné tapisérie, otcova mama bola keramička, otcov brat je sklár, jeho bývalá žena bola maliarka, dedko bol grafik, u nás je to poprepájané.

To semienko je silné.

Geneticky.

Už sme sa bavili o tej symbolike, ktorú vkladáte do každého diela, v pricípe sa zameriavate na symboliku, archetypy, ktoré dávajú každému dielu osobitný význam. Kedy prišlo u Vás k zakotveniu tohto princípu, kedy ste si uvedomili, že tú symboliku potrebujete ku všetkému?

Ťažko povedať, kedy to prišlo. Veľakrát sa mi stáva, že dielo robím s nejakou myšlienkou, a potom, keď ho dokončím, nachádzam tam tie symboly, ktoré tam naozaj sú. Vizuálne ich tam je vidieť. Dostali sa tam podvedome. Je to prirodzený vývoj diel.

Prejdime k našej milej spolupráci. Pre Nadáciu Detského kardiocentra, pre jej projekt kalendára Cez umenie k detskému srdcu, Vás oslovila fotografka, súčasne autorka projektu Jana Keketi. Rozhodli ste sa kývnuť na tento projekt. Prečo?

Vysvetlila mi, že je to dobrá akcia. Bol som skeptický voči takýmto aukciám, nemal som dobré skúsenosti. Presvedčila ma, že je to pre deti, pre kardiocentrum a pre ďalší prístroj, ktorý je potrebné kúpiť. Veľmi rád darujem dielo na takúto charitatívnu akciu.

Stále na niečom pracujete. Máte teraz niečo rozpracované, s čím by ste sa nám chceli  pochváliť alebo niečo o tom povedať? 

Mám veľmi veľa rozpracovaných vecí. Niektoré diela čakajú na dokončenie aj 2-3 roky. Odložím ich a zoberiem si ďalšie. Všetky práce v ateliéri sú rozpracované. Chcel by som však dokončiť spomínanú tému Malého princa.

S.B.