Rozhovor s umelkyňou MÁRIOU DEMITROVOU

Verí v nový začiatok

 

Kedy u Vás vznikla myšlienka, že začnete maľovať? Čo bolo tým nosným podnetom?

Maľovanie bolo vždy prítomné v našej rodine, ale dlhú dobu som ho viac menej obdivovala na mojej starkej a mame. Neskôr som sa ku nim pridala aj ja. Je to taká naša rodinná ženská vášeň. Intenzívne som sa začala venovať kresleniu asi pred 6 rokmi a odvtedy neviem prestať. Ani neviem, čo bolo v tej chvíli podnetom. Kráčala som vo Vancouvri okolo obchodu s maliarskymi potrebami, vošla som dnu a bolo. Som totálny samouk, maľujem si pre číru radosť. Fascinuje ma, keď kombinujem na prvý pohľad neskombinovateľné farby a nikdy neviem, čo z toho nakoniec vznikne. Nikdy nenamaľujem niečo, čo by som si doma sama nezavesila.

 

Čo sa snažíte vašimi obrazmi povedať?

V podstate nimi nechcem povedať nič, skôr je to prenesenie môjho vnútorného sveta na plátno. Sú to akoby zhmotnené moje pocity a videnia.

 

Držíte sa jedného štýlu maľby alebo maľujete podľa aktuálneho pocitového rozpoloženia?

U mňa sú to obdobia. Napríklad, pol roka maľujem jednou technikou, ktorú si vymyslím a potom plynule prejdem do inej. Čo sa nemení je to, že sú to všetko abstrakcie maľované akrylom. Abstrakcia ma neuveriteľne baví z toho dôvodu, že v nej každý človek vidí niečo iné, to svoje. Pri pohľade na abstrakciu môžem povoliť uzdu mojej fantázii, ako len chcem. Konkrétny obraz, kde je jasné, čo na ňom je, ma nudí, pretože tam vidím realitu, v ktorej žijem. Baví ma skôr unikať do “iného sveta”.. krajšieho, čarovnejšieho a farebnejšieho.

 

Mali ste už v detstve blízko ku kresleniu?

V detstve som len pozorovala starkú. Ako maľuje, úžasne vyšíva, háčkuje a pletie. Obdivovala som to na nej a dodnes, aj keď je 10 rokov po smrti to obdivujem. Mám zarámované jej diela a denne sa v byte na ne pozerám. Cez ne je tu akoby stále so mnou. Vo mne tá kreativita nastúpila intenzívne až v dospelom veku, ak sa tridsiatka považuje za dospelosť 🙂

 

Máte aj vlastný ateliér alebo ste si ho vytvorili doma?

Ateliér mám hneď vedľa bytu a je to taký môj bunker, kde mi je strašne dobre. Nie je veľký, je to taká stredne veľká miestnosť, kde má Lucas svoje bicie a je tam ešte aj bežiaci pás. Takže často to tam vyzerá tak, že ja maľujem, Lucas bubnuje a Zarka beží 🙂

 

Budete mať v najbližšom období výstavu pre verejnosť, kde si budú môcť ľudia pozrieť Vaše obrazy?

Každé leto bývajú výstavy v Trenčíne a tam vždy poskytnem dve tri svoje diela, takisto moja mamina, ktorá má už aj nejaké to ocenenie vystavuje, ilustrovala aj moje dve detské knihy. Mám v pláne raz urobiť výstavu mojich aj jej diel.

 

Vidíte aj na Lucasovi a Zarke, že majú vzťah k maľovaniu?

Moje deti majú maľovanie v krvi. Obaja chodia do umeleckej školy a veľmi ich to baví.

Do projektu Kalendár 2016 – Cez umenie k detskému srdcu ste venovali jeden so svojich obrazov. Čo Vás presvedčilo, aby ste podporili takýmto spôsobom Nadáciu Detského kardiocentra?

Oslovila ma fotografka Janka Keketi, či by som nenamaľovala obraz do tohto krásneho projektu a je mi cťou byť jeho súčasťou. Janka videla viacero mojich obrazov na Facebooku, takže mala jasnú predstavu o tom, čo robím.

 

Aká bola myšlienka obrazu s názvom „Nový začiatok“? Prečo práve nový začiatok?

Veľakrát sa ocitneme v situácii, keď máme pocit, že toto je náš koniec a vidíme len tmu, ale v tom konci je často krát zárodok niečoho nového a krásneho, len to ešte nevidíme… A práve to “neviditeľné” som dala na obraz a nazvala ho Nový začiatok.

 

Okrem maľovania píšete knižky pre deti. Ako ste sa dostali k písaniu?

K písaniu som sa dostala tak, že vo mne bolo v jeden moment nahromadených toľko pocitov a emócií, že keby som ich “nevyliala” na papier, tak sa zbláznim. Tak, ako maľovanie, aj písanie ma zachránilo a v začiatkoch plnilo funkciu toho, aby som nejako prežila. Dnes už napĺňajú obe tieto činnosti funkciu duševného potešenia. Najviac šťastná som, keď píšem príbehy pre deti, ale často sa pristihnem pri tom, že ich píšem vlastne sama pre seba. Keďže mám veľmi rozvinutú fantáziu, kniha je ideálnym prostriedkom na jej transformáciu. Je to veľmi obdobný proces, ako pri maľovaní. Z niečoho neviditeľného, čo žije v mojich predstavách sa zrazu stane niečím hmotným a “živým”, a to je to, čo ma fascinuje.

 

Knižky, ktoré píšete, majú k deťom naozaj veľmi blízko a sú vtipné. Ste aj vy v súkromí taká vtipná kopa?

Detské knižky by mali byť v prvom rade vtipné. Potom čarovné, dobrodružné, s rýchlym spádom deja a mali by obsahovať nejaké múdre posolstvo. Ak toto detská knižka nemá, deti to nebaví. Aspoň teda tie moje toto všetko v sebe majú. A či som v súkromí veselá kopa? Jednoznačne. Humor milujem a som presvedčená, že bez neho by som nevedela existovať.

 

Na čom, okrem písania a maľovania pracujete?

Pracujem hlavne sama na sebe.