Rozhovor s umelcom VLADIMÍR MORÁVEK (Kalendár 2016)
Skončil bratislavskú „šupku“ a na pražskej FAMU vyštudoval kameru. 30 rokov pracoval v Slovenskej televízii ako kameraman. Mal od detstva svoje úlety, miloval sa niekde zašiť do svojho dreva, do svojej dielne. Už tretíkrát venoval Nadácii Detského kardiocentra svoje umelecké dielo. Aké bolo jeho prvé dielo, aké dielo daroval pani Kmotríkovej aj kto je jeho najmenším pomocníkom sa dozviete v našom rozhovore.
Aký typ umenia Vás vždy ovplyvňoval?
Najprv som vytváral plastické reliéfy , ovplyvňovalo ma slovenské rezbárstvo, kde bolo veľa figúrok pokope. Vychádzal som zo slovenských tradičných oltárov. Používam gotickú technológiu, miestami si na drevo naplavím kriedu. Drevo je pórovité a často som používal aj staré prevŕtané drevá a keď som chcel naň maľovať, musel som si ho naplaviť kriedou. Tak sa to robilo aj v gotike. Potom som začal drevo vnímať aj inak. Objavoval som u tvrdých driev krásnu vnútornú kresbu, farbu, štruktúru, a tým základným tvarom som začal dávať poetické názvy. Každé dielo má svoj názov. Aj dielo určené do Kalendára Nadácie DKC pre rok 2016, som nazval „Odkaz krásneho stromu“. Mám rád zložité tvary driev s ich s výbežkami, s konármi a trhlinami. Rád v ňom lúštim „ drsné písmo „ a prekladám a pretváram ho do obrazovej reči.
Kedy ste začali s drevom?
Začal som ako 5-6 ročný. Začínal som nožom, vyrezal som si šabľu, pištoľ a pušku, hrali sme sa na dvore na Jánošíkov a partizánov. Neskôr som vyrezával hokejky, aby sme mali s čím hrať hokej. Máme malého vnuka, má 6 rokov a tiež skúša pracovať a rezať do dreva.. Skúša nožíkom, aj sekerou už vie narábať, len musím stáť pri ňom, aby sa neporanil. Môj otec bol kováč, robil so železom, no ja som k železu nemal vzťah.
Keď spomínate úrazy, pracujete celý život s nožíkmi, sekerou, pílkou, stali sa vám aj nejaké úrazy?
Ja mám veľmi veľa zárezov, museli mi rezy sem tam aj šiť, odrezal som si aj kúsok malíčka. To bolo na hobľovačke. Môj dedo mal skrátené všetky prsty. Tiež veľa pracoval s drevom.
A nikdy vás nenapadlo, že by ste k tvorbe s drevom pridali aj iný materiál?
Áno, teraz už áno, spájam drevo s kovom a tiež kameňom. To už je sochárska práca. Používam tvarovú skratku , mám rád čisté hladké plochy a metaforu. Ako spomienku na otca, ktorý bol kováč, som zo starej nákovy urobil štylizované torzo ženy s názvom „Otcova milenka„.
Kedy ste dostali svoju prvú zákazku?
Ako prvé figúrky som vytváral zvieratá, psov, medveďov a potom figúrky Jánošíkov a rozprávkové postavičky. Ale to som rozdal. Prvá solídnejšia vec bol betlehém. Bolo to pre mňa niečo záhadné, čo som nechápal, prečo sú figúrky tak oblečené a rozostavené. Bolo to pre mňa veľmi tajomné . Neskôr tom som v tom objavil zákony ikonografie vyrezal som ich niekoľko desiatok Prvý betlehém som vytvoril pre naše deti, pre ktoré to bolo fascinujúce,. Vystavili sme ho v Prahe v Žižkovskom divadle a hneď ho aj kúpilo múzeum v Třebechovicích. Bolo to pre mňa v tej dobe vyznamenanie a povzbudenie.
Zúčastnil som sa na Svetovej výstave betlehémov v Arles vo Francúzsku v roku 1992 ako jediný reprezentant za Československo a medzinárodnej výstavy v Berlíne. V Arles boli betlehémy z celého sveta, zo severu, aj z trópov. Veľmi ma fascinovalo, že každý bol iný. Mexické boli napríklad úplne farebné, pestré, veselé a laponský betlehém bol šedý zo sobej srsti . Ja som žasol, že stále išlo o tú istú tému, a pritom každé dielo bolo úplne iné vzhľadom na ich kultúru.
Od prvého solídneho diela ste vyrobili nespočetne veľa krásnych diel. U umelcov sa veľakrát stáva, že ho ľudia začnú kopírovať. Aj vám sa stalo, že si niekto privyrábal kopírovaním vašich diel?
Áno, stalo sa to. Ale mne to nevadí. Na jednej strane je to pocta, keď vás niekto napodobňuje, je to prirodzené. Ale horšie je, keď niekto skopíruje môj nápad a vydáva ho za svoj, predáva ho a zarába na tom. Keď si niekto z toho urobí biznis, to už je trápne.
Kopírovanie diel je, akoby Vám dielo svojim spôsobom niekto ukradol. Stalo sa, že Vám niekedy ukradli dielo priamo z výstavy?
Aj to sa nám bohužiaľ stalo. A viackrát. Takmer na každej väčšej výstave sa mi stratí dielo.
Stalo sa vám niekedy, že ste mali rozpracované dielo a ulomilo sa vám, alebo prasklo a museli ste ho vyhodiť?
Ja to beriem tak, že tak to malo byť. Vždy čakám, čo drevo urobí. Tak ako ja do dreva zasahujem, tak aj samotné drevo má právo ešte ďalej rozprávať a dopovedať. Musím ho rešpektovať také, aké je. Pri figurálnej tvorbe to nie je vždy jednoduché, lebo keď mi drevo praskne rovno cez tvár, nevyzerá to dobre. Mne to ale nevadí.
O drevo, najmä v exteriéroch sa pravdepodobne treba aj starať, aby nezačalo hniť.
Keď ho máte vonku, drevo najviac hnije zospodu. Keď je položené na zemi, rozkladá ho vlhkosť, huby a červy. Zhora zase do vnútra nasiakne dažďová voda, napadá sneh a roztrháva ho mráz. Drevo sa postupne zhora rozpadá. Dôležitá je dobrá izolácia od zeme a kvalitný exteriérový náter.
Odkiaľ zháňate drevo pre svoju prácu?
Rôzne. Veľmi rád chodím po lese a zbieram staré suché kusy dreva .Často sa stáva že mi známi ponúkajú drevo, keď majú záhradu alebo chatu a potrebujú z času na čas spíliť strom.
Viete odhadnúť aké drevo je vhodné?
Ja si ho musím sám vybrať. Zo začiatku som drevu až tak nerozumel, ale miloval som ho už od detstva. Ako deti sme si v korunách stromov robili hniezda To bola taká dedinská poézia. Moja druhá skrýša bola dreváreň, kde bolo uložené drevo na kúrenie, tam som si preberal drevá na vyrezávanie. Ako starší som už mal nožík alebo dláto a vyrezával som rôzne figúrky.
Kto má vaše diela doma?
Máme vzácnych priateľov manželov Heribanovcov, Bačovcov, Szabovcov , pána Milka a samozrejme aj iných, ktorí k nám prichádzajú , keď chcú pre niekoho darček alebo chcú potešiť aj sami seba. A tvoria si aj vlastné zbierky. Dozviem sa, že moje dielo bolo darované pánom prezidentom Gašparovičovi a Havlovi, pánovi Gottovi, pani Vondráčkovej, pánovi Vajdovi, pánovi Bérešovi a iným známym i menej známym ľudom . Vždy ma to poteší. Občas nás osloví Vilo Rozboril, že by chcel darovať rodine, ktorá je v ťažkej životnej situácii anjela, aby ich povzbudil. Najnovšie dostala odo mňa anjela pani Kmotríková v relácii „ V siedmom nebi „ . Máme ju radi a veľmi si vážime jej statočnosť, ľudskosť a silu s akou nesie svoj údel. Veľmi jej držíme palce. Veľa mojich diel skončilo v múzeách a súkromných zbierkach v zahraničí.
Jedno z vašich diel ste opäť, už tretíkrát, venovali na podporu Nadácie Detského kardiocentra do projektu „Cez umenie k detskému srdcu“.
Keď vidím choré dieťa, hovorím si, aké mám šťastie, že mám zdravé dcéry a vnúča. Keď si predstavím, že sa o choré dieťa rodičia tak úžasne s láskou starajú chcem aj ja prispieť a pomôcť a vyjadriť spoluúčasť. Nám zomrelo prvé dieťatko. Aj to je ten moment, že sa viem vcítiť do pocitov rodičov, aké je to trápenie.
Určite ste dali do tohto diela kus svojho srdca. Koľko Vám trvalo vyrobiť dielo pre tohtoročnú dražbu nadácie DKC?
Socha je vysoká asi trištvrte metra a je to rozvrstvený orech, má tri zásadné smery. Vždy sa snažím čo najhlbšie vniknúť až do stredu dreva. Nazývam to duša dreva, alebo prameň dreva , plochy vyleštím, lebo na dreve je všeličo krásne prirodzene popísané, letokruhy sú rôzne pokrivené, vnímam to ako nejakú kresbu, maľbu. Základný tvar si urobím za deň, za dva. Potom ho leštím a rôzne ho prifarbujem a hľadám práve tie posledné úpravy. To čo chcem dopovedať, to niekedy trvá týždeň, mesiac, alebo aj pol roka. Vždy, keď urobím základný tvar, nechám drevo dosušiť. Drevo totiž stále pracuje, vytvorí mi trhliny alebo sa môže trochu pokriviť, a preto sa musí najprv uložiť .


