Deťom prajem životnú silu!

Rozhovor s maliarom Stanom Bubánom

 

Ako ste sa dostali k maľovaniu a kedy ste s touto svojou vášňou začali?

K maľovaniu som sa dostal dosť jednoducho, pretože pochádzam z výtvarníckej rodiny. Môj otec je maliar, takže pre mňa iná cesta ani nebola. Nie preto, že by ma nútil, ale preto, že som v tom žil a od malička, som chcel byť len maliarom. Nad ničím iným som nikdy ani nerozmýšľal.

 

Máte dve dcéry. Vydali sa aj oni Vašim umeleckým smerom alebo práve naopak?

Staršia dcéra Ľudmila vyštudovala scénografiu v Bratislave a teraz žije vo Varšave, je to trochu príbuzné. A mladšia dcéra Hanka dúfam nebude mať s mojim zameraním nič spoločné J

 

Popíšte svoju tvorbu. Robíte aj abstraktné diela, aj portréty.

Školu som skončil v roku 1986 a vtedy sme v Bratislave sformovali skupinu výtvarníkov, ktorí pracovali inak, ako bolo obecenstvo dovtedy zvyknuté, maľovali sme veľmi expresívne, častou témou boli osobné mytológie. Volali nás „divočáci“ a naša tvorba bola označovaná ako postmoderna. Okrem výstav sme organizovali rôzne akcie, odlievali sme  šperky do bronzu na chalupe u Dana Brunovského, hľadali sme vykopávky a podobne. Potom prišla revolúcia. U mňa vždy po istom čase nastane zlomové obdobie a zmení sa môj pohľad na maľbu. Mal som vtedy krízu z maľovania, tak som začal maľovať spôsobom, že som nepoužíval štetec. To boli prvé náznaky abstrakcie. Neskôr, celé deväťdesiate roky som maľoval abstraktné obrazy. V čase krízy maľby, keď sa etablovali nové médiá, som si začal klásť otázky, či maľba má ešte nejaký zmysel, čo to vlastne maľba je, tak som ju začal skúmať. Skúmať maliarsku plochu, farbu, bod, linku, či ťah štetca. Z tejto „pseudo“ vedeckej metódy vzniklo mnoho výstav a tiež celkom dobré ohlasy u kritikov.

 

A potom prišiel ďalší zlom..

Áno, prišiel ďalší zlom, magický rok 2000, keď som sa dostal naspäť od abstrakcie k realizmu. Ale neinšpiroval som sa realizmom 20teho storočia, ale maľbou minulých storočí. Staromajstrovskú techniku som sa pokúšal aplikovať na súčasné témy. Potom sa môj rukopis postupne uvoľňoval, až po súčasný spôsob maľby, aký môžeme vidieť napríklad pri sérii býkov.

 

Zaujalo ma slovné spojenie „maľoval som bez štetca“. Ako je možné maľovať bez štetca?

Maľoval som handrou alebo rukou, rôzne koláže, asambláže a podobne. Všetko, čo som chcel dosiahnuť som dosiahol bez použitia štetca, vtedy som štetec neznášal J

 

Keď by niekto prišiel za Vami, že chce portrét. Urobíte im dielo na zákazku? Či už so štetcom alebo bez neho.

Áno, je to možné. Ideálne je, keď príde ten človek osobne, posadí sa do môjho ateliéru na niekoľko dní a namaľujem ho.

 

To aby si vzal dovolenku.. J

Nie je to na celý deň, mal som na mysli tak tri či štyri dni po tri hodiny. A toto je ešte veľmi krátko, ideálnych je päť dní. Portrétovanie naživo je pre mňa veľmi vzrušujúce a romantické.

 

Kde aktuálne vystavujete svoje diela?

Teraz mám tri obrazy vo Viedni na jednej menšej výstave v galérii Kulturaxe. A nedávno som otvoril výstavu v Artšrot galérii v Bratislave. Vernisáž bola 28. októbra a moje diela si diváci môžu pozrieť až do 6. decembra.

 

Čo považujete za svoj najväčší úspech doposiaľ vo svojej kariére?

Mojim najväčším úspechom bola účasť na svetovej výstave portrétov, BP Portrait Award v Londýne v National  Portrait Gallery. Tam, kde som doteraz chodil ako turista zrazu visel môj obraz, ktorý podľa štatistík videlo okolo 250tisíc ľudí v priebehu leta v roku 2013. V roku 2012 som vyhral na Cypre prvú cenu za dvoj metrový drevorez na európskej súťaži grafiky.

 

Určite ste precestovali veľa krajín.

Áno, v poslednej dobe som dosť veľa cestoval, hlavne na medzinárodné umelecké sympóziá. Dostal som sa do Spojených štátov na sympózium na ostrove Bald Head Island v Severnej Karolíne. Minulý rok som bol v Číne na sympóziu. Ale aj v Slovinsku, Chorvátsku, či Macedónsku.

 

Na vysokej škole výtvarných umení učíte mladú generáciu. Vidíte v dnešných študentoch talentovaných umelcov? Majú potenciál?

Na VŠVU pôsobím ako docent, učím kresbu pre módnych návrhárov, keramikov, šperkárov, sklárov. Učím tam už takmer dvadsať rokov. Potenciál v nich vidím, no vždy je to rovnaké. Určité percento študentov je veľmi talentovaných, určité percento menej. To, čo v poslednej dobe sledujem je, že študenti sami vyžadujú poctivosť k svojmu remeslu, že sa chcú učiť. Nechcú len „zahviezdiť“ a zhasnúť. Chcú na niečom stavať, aj do budúcna.

 

V rámci projektu Nadácie Detského kardiocentra „Cez umenie k detskému srdcu“ ste do dražby venovali svoj obraz. Prečo ste sa rozhodli podporiť toto charitatívne podujatie?

Prvým dôvodom je, že s pani správkyňou nadácie sme vzdialená rodina. A tiež aj preto, lebo sám som mal pred pár rokmi taký menší zdravotný problém s mozgovou príhodou, čo je vlastne spojené aj so srdcom. Lekári sa o mňa vtedy veľmi dobre postarali. Je hrozné, keď už malé dieťa musí bojovať s takouto chorobou.

 

Dielo, ktoré ste darovali, je obraz, na ktorom je namaľovaný veľký býk. Prečo práve býk v spojitosti s Detským kardiocentrom?

Práve preto, lebo prajem tým deťom toľko sily a zdravia, koľko má ten silný býk. To je taký môj dar energie. Aj samotné dielo som nazval „Životná sila“. Prajem im silu, aby zvíťazili v boji o svoje zdravie.

 

Čo je pre Vás najväčším darom života?

Už sám život je veľký dar. Myslím si, že každý má pobyt na Zemi len obmedzený a treba ho prežiť tak, aby bol človek spokojný a šťastný. A nielen on, ale aj jeho okolie.