Neexistuje nič, čo by som sklu mohla vytknúť

Rozhovor s výtvarníčkou GORDANOU TURUK

 

Každé jedno z Vašich diel vyráža dych svojou krásou a originalitou. Čo je Vašou filozofiou a inšpiráciou pri tvorbe Vašich diel?

V ateliéri mám mojich známych “sedem obrázkov“, ktoré znázorňujú, čo je filozofiou mojej tvorby. Čo vkladám do svojich diel? Aby bol človek šťastný a držal sa svojej filozofie, musí robiť všetko od srdca. Inak nemá šancu to v živote dodržať. Ja som už ako malé dieťa bola v ateliéri svojej tety, ktorá robila s hlinou a maľovala na sklo. Robila úplne inú techniku, ja som jej typu tvorby nikdy neprepadla, ale musím povedať, že mi to strašne veľa dalo. Stále som bola okolo nej. Už na začiatku školy, ešte ako malá som vedela, že chcem byť výtvarníčka. Celá rodina mi aj desať rokov vysvetľovala, že to nie je dobré.

Poslúchli ste rodičov alebo ste sa vydali za hlasom srdca?

Musím uznať, že som išla do školy v tom najhoršom období, pretože v Chorvátsku bola vojna. Takže štyri roky, od mojich sedemnástich do dvadsaťjeden rokov, to bolo iné obdobie, človek sa zmení, aj myšlienky sa zmenia, ale aj tak moja túžba zostala vždy. Študovala som textilný dizajn, lebo to sa aspoň trochu podobalo niečomu reálnejšiemu. A nakoniec, aj tak som skončila úplne niekde inde. Aj keď sa niekto snaží niekoho od niečoho ťahať preč, ak človek skutočne chce, aj tak sa tam dostane. Moji rodičia z toho nie sú nadšení, ale keby som sa vtedy bola priznala svojmu otcovi, kde trávim svoj čas, že som sedem či osem hodín u akademického maliara pri plátne a nie som tam, kde si myslí, že som, nebol by s tým veľmi spokojný. Ale dnes je to o niečom inom.

Musíte byť skutočne zamilovaná do svojej práce, pretože je jasné, že vytvoriť každé jedno z Vašich diel je veľká drina.

Musíte svoju prácu milovať, zbožňovať. Keď si pozrú ľudia moje diela, nevedia, koľko je za tým práce. Pozrite sa na moje nechty, mám mozolky, mám „tenisový lakeť„ a momentálne aj zničenú chrbticu, posunutý a prasknutý stavec. V júli tohto roku som mala už operačný stav. Všetko je to dôsledok toho čo robím, ale robím to z lásky. Čo ma vrátilo z nemocnice do ateliéru bolo, že som sľúbila asi piatim či šiestim nadáciám, že im dielo odovzdám načas. Nič komerčné som nerobila, doslova som bola napichaná obstrekmi a tvorila som len to, čo som musela odovzdať pre dobrý charitatívny projekt. Čo som tým chcela povedať je, že keď človek za niečím ide, a chce dosiahnuť cieľ, mal by byť stotožnený s tým, že tam budú aj prekážky, ale keď to chce určite dosiahnuť, dosiahne to.

Aká je technika Vašej tvorby?

Každé z mojich diel je špecifické, potrebuje sa najskôr urobiť odlievok. Najprv sa urobí v hline, potom sa musí odliať v lukoprene (gumová masa, ktorá urobí ten správny odlievok diela, ktoré vytvarujem v hline). Potom sa dielo odlieva v sádre a odlievok sa vloží do pece, kde rezané sklo skladáme, vrstvíme, maľujeme štetcom a rôznymi listrami drahých kovov, zlatom, platinou. Je to doslova výsledok mravenčej roboty. Čo sa mi vždy páčilo, bola hlina. Čo mi na nej ale dosť vadilo bolo, že keď sme vypaľovali dielo z hliny, nemala som až taký pocit tej „tretej dimenzie“, akú sklo zaručene má. Chýbal mi priestor, pretože vždy sme vedeli vypáliť len malý kus diela z hliny. Keď som maľovala na plátno, vždy mi chýbal nejaký kus. Keď som pochopila krásu skla, prišla som na to, že čo mi chýbalo vo všetkých ostatých materiáloch sveta, sklo to malo. Našla som sa v tom, v živote mi neprišlo na um, že chcem zmeniť materiál. Neexistuje nič, čo by som sklu mohla vytknúť. Myslím si, že to je ten vrchol, keď ste spokojný s tým, čo robíte, aké máte možnosti. Jediným mojim nepriateľom v tomto všetkom je čas, lebo ho nemám dosť. Som mama dvoch synov, jeden má 15 a druhý 11 rokov, mám to dosť pestré.

Keď k Vám príde klient s konkrétnou požiadavkou, akým spôsobom prebieha Vaša komunikácia? Jednoducho pre neho vyrobíte dielo, podľa veľkosti, výšky či ceny?

Striktne sa snažím vysvetliť, že výtvarník dielo “nevyrába“, ale vytvára ho. Snažíme sa vytvoriť pre klienta dielo, ktoré mu bude sedieť v priestore, ktoré sa mu bude hodiť. Klient mi ale vždy dá nejakú smernicu. Napríklad ukážku steny, kam chce umiestniť dielo a my s architektom vymyslíme, čo by sa tam hodilo. Pritom však ľudí čo najviac počúvam, počúvam ich pocity, čo by chceli v priestore dosiahnuť, čo im tam chýba. Všetky tieto podstatné informácie potom skĺbime a vytvoríme dielo, ktoré im prinesie radosť.

Kde môžu aktuálne vidieť ľudia výsledky Vašej skvelej práce?

Aktuálne mám deväť výstav vo svete. Chystám jednu úžasnú galériu v Prahe. Sú tam štyri a pol metrové stropy, 250 m2 priestoru, len 100 metrov od Parížskej ulice, oproti židovskej synagóge na ulici Dušní 15. Horná časť je veľmi honosná, spodná časť je robená štýlom betón, biele steny, platina, veľa svetla. Avšak kým spomínanú galériu otvorím, vyšperkujem každý detail. Všetko si dizajnujem sama, aby ladili steny, podlahy, stropy.  So všetkými detailmi sa hrám. Architektúra, interiérový dizajn, to sú všetko moje koníčky a zbožňujem to. Rada si doladím aj záclony, aj nožičku na kresle, soklík, lištu, musí mi to všetko sedieť.

Za svoju kariéru musíte mať za sebou už niekoľko tisíc diel, ktoré prešli Vašimi rukami.

Len tento rok som vydala asi päť tisíc diel. Jednu výstavu mám teraz na Palmovom ostrove, tri výstavy sú v Prahe, ostatné sú tu v Bratislave. Jedna je aktuálne na chorvátskom veľvyslanectve, ďalšia v hoteli Hilton. Všetko sa ale certifikuje. Mám ISO certifikát, to znamená, že keď odíde čo i len malá miska, každá musí mať certifikát totožnosti. Každé dielo má svoje číslo, vediem si presnú evidenciu.

Kým Vás počúvam, naliali ste mi vodu do pohára, ktorý je taký krásny a krehký až sa z neho bojím napiť J

Len keď si zoberieme poháre z mojej tvorby, každý jeden je originál. Kľudne sa napite, je to 24 percentný krištáľ, najčistejší, čo existuje a je ručne brúsený. Z takýchto pohárov pili naši predkovia. Piť z krištáľu je urobiť najviac pre svoje zdravie. To je ako jesť strieborným príborom. Úplne inak ste si práve pohladkali organizmus, keď ste sa napili z krištáľu. Je to veľmi dôležité. Naši predkovia, tí šľachtici, jedli strieborným príborom preto, lebo striebro neprenáša baktérie. Pili z krištáľu a žili o dosť dlhšie ako dnešní ľudia.

Aj tento rok ste venovali pre projekt Nadácie Detského kardiocentra KALENDÁR 2016 svoje krásne dielo. Nebol to pohár, ale nádherná veľká misa. Čo Vás presvedčilo, že pomôžete tejto charitatívnej akcii?

Som matka dvoch detí. Prešla som si svoju životnú cestu a musím povedať, že moja prvá myšlienka, keď som rodila tu na Slovensku bola, že máme strašne veľa vecí, ktoré by sme deťom mali zabezpečiť na začiatok štartu do života. A jedna z vecí je aj pomáhať. Poznám veľa ľudí, napríklad aj pána riaditeľa NÚSCH a moja spolupráca je už naozaj dlhodobá. Už 15 rokov spolupracujem s rôznymi oddeleniami. Môžem povedať, že je minimálne desať oddelení, kde sa snažím pomôcť buď ako výtvarníčka, alebo ako človek, ktorý ak dokáže, pomôže akoukoľvek formou. Uznávam každú silu, každú vôľu človeka, ktorý robí niečo preto, aby sme sa niekam posunuli. Koľko môžem, koľko je v mojich silách, toľko budem pomáhať. Poznám aj osobne ľudí, ktorí sa pomáhajú, takže tým viac uznávam ich záslužnú prácu. Kým mi to zdravie dovolí, vždy budú mať z mojej strany oporu.

Dielo pre projekt Nadácie Detského kardiocentra ste nazvali Rodinné jadro. Ako som spomínala, je to veľká nádherná misa. Aký ste cítili súvis medzi názvom a dielom?

Bolo myslené tak, že každá rodina by mala mať miesto, kde sa môže stretnúť, prísť k niečomu a načerpať silu, energiu. Napríklad taký jedálenský stôl. Všetci členovia rodiny zasadnú spolu za tento stôl a misa na stole alebo niekde v priestore tam je na to, že všetci sa jej môžu dotknúť, všetci si z tej misy môžu vziať, bude to ich jadro, z čoho si budú môcť vziať niečo dobré, pozitívne. Aby mali pocit, že k niečomu patria. Veľmi dôležitá je dôvera, veľká istota pramení z rodiny. Človek, ktorý má okolo seba lásku, milujúceho partnera, kamarátov, rodinu, môže ísť do sveta, hľadať svoje sny, lebo má za svojim chrbtom oporu. Ľudia, ktorí to nemajú len veľmi ťažko opúšťajú svoje miesto a málokto dosiahne svoj cieľ.