Aktuality : Aktuálne články

image_2665

Tridsať mojich diel je priamo v NASA

 

Známy umelecký rezbár, výtvarník a pedagóg PaedDr. Miroslav Polák má srdce na správnom mieste. Do aukcie v rámci 9. ročníka projektu Nadácie Detského kardiocentra kalendár „Cez umenie k detskému srdcu“ daroval nádherné dielo z dreva. O svojich prvých dielach aj nesplnených snoch nám porozprával v zaujímavom rozhovore.

 

Koľko rokov sa venujete tomuto krásnemu umeniu s bohatými tradíciami? Pamätáte si, kedy to celé vzplanulo?

Začal som ako malé dieťa. Keď som chodil na základnú školu, mal som dobrú pani učiteľku výtvarnej výchovy. Pochádza zo Žitaviec. Povedala mi, že niečo vo mne je. Začal som kresliť, potom maľovať, a tak sa to pomaly vyvíjalo a pokračuje doteraz. Neskôr, keď som skončil strednú školu, chcel som ísť na Vysokú školu výtvarných umení. Nevyšlo mi to, bol vtedy problém sa tam dostať. Ale nakoniec som bol rád, že som na tú školu prijatý nebol. Vyštudoval som matematiku a výtvarnú výchovu. Celý život som pracoval s deťmi, popri tom som výtvarne tvoril a venoval sa nadaným deťom, ktorým tiež učarovala výtvarná tvorba.

 

Vy ste taká zaujímavá komunita, čo sa týka umenia a práve ste to potvrdili. Neskôr ste sa pustili do organizovania sympózií, kde ste sa stretávali s týmito umelcami, nadanými talentovanými ľuďmi, ako to bolo?

Keď boli otvorené kúpele Podhájska, sedávali sme spolu, popíjali sme vínko a jeden z tých sochárov hovoril o otvorení nejakého sympózia. Začali sa robiť sympóziá v Čechách aj v Maďarsku. Tak sme si povedali, že aj my urobíme. Potom som si uvedomil, že Podhájska je pod hájom, háj je les, les je drevo a drevo je socha. Povedali sme si, že by sme to mohli urobiť tam. Šiel som za riaditeľom kúpeľov a on súhlasil. Najprv sme začali štyria, potom piati a pri tom sme zostali. Najprv sme robili len Nitrania, potom sa pridali sochári z kraja, neskôr zo Slovenska, potom z Československa a nakoniec sem prišli sochári a rezbári aj z iných krajín strednej Európy. Bolo to dobré, pretože potom oni zavolali nás, my sme zasa išli do Chorvátska, Maďarska, na Moravu, tak sme trošku chodili a spoznávali svet a svet spoznával nás.  

 

Aké boli vaše prvé diela, ktoré ste už za diela považovali?

Prvú sochu, ktorú som robil, bola socha Cyrila a Metoda. Vtedy boli cyrilo-metodejské dni, začali vychádzať trošku do popredia. Mnoho ľudí sa o tieto dni zaslúžilo a ja som chcel trošku do tých cyrilometodejských dní zabŕdnuť. Je to jediná socha, ktorá mi zostala z tých počiatkov. Pri nej bol aj učiteľ, ktorý ma učil na vysokej škole socharinu, akademický sochár Milan Marciňa, ktorého si veľmi vážim. Občas prišiel za mnou do ateliéru, popozeral si práce a nútil ma, aby som kreslil a dobre robil. Ja som potom nútil aj mojich žiakov, ktorých som učil. Za tých 42 rokov, čo som pôsobil a učil som matematiku na základnej škole, sem tam aj výtvarnú výchovu, som vychoval 39 výtvarníkov, ktorí skončili stredné a vysoké školy výtvarného zamerania. Aj moje obidve deti majú výtvarné školy, dcéra je architektka, robí v interiéri a exteriéri, pracuje v Prahe, ale pôsobí aj v zahraničí. Syn robí manažéra v reklamnej agentúre.

Spomínali ste, že ste aj maľovali. Kedy alebo prečo nakoniec u Vás zvíťazilo rezbárstvo, drevo ako materiál?

Drevo je teplý materiál. Keď máte v ruke ceruzku, pracujete s farbou. Pri dreve pracujete s tvarom. To drevo ma opantalo z dôvodu, že tam som sa mohol hrať vo vnútri, v priestore. Pred 25 rokmi som sa vrátil trošku do maľby a začal som s jednou sériou, nazval som to Modrý cyklus. Ale potom mi napadlo, že urobím taký cyklus, ktorý by som robil celý život. Teraz som ho práve dokončil. 25 rokov som robil na jednom cykle, ktorý by som chcel vystaviť, a je to cesta z vesmíru do hlbín zeme. Sú tam 4 cykly. Jeden je vesmír, druhý je obloha,  tretí je zem a štvrtý je podzemie. Každý cyklus som robil takým spôsobom, že som si našiel fotografie, do ktorých som maľoval. Vyšli z toho zaujímavé veci, takže nakoniec som ich aj vystavil v Bratislave. Na výstave sa zúčastnil aj americký veľvyslanec USA na Slovensku. Jemu sa to veľmi páčilo, aj manželke. Nakoniec som venoval nejaké práce, ktoré sú na veľvyslanectve a jemu sa to tak páčilo, že by bolo dobré, aby to videli aj v USA, priamo v NASA. 30 prác je v NASA a to som veľmi rád. Ja som tam síce nebol, ale opísali mi to a povedali, že tam mám svoju chodbu.

 

Čím vás zaujal projekt Janky Keketi pre detské srdiečka „Od umenia k detskému srdcu“? Už ste niekedy podporili charitatívne aktivity?

Podporil som zopárkrát charitatívne aktivity. 42 rokov som pracoval s deťmi. Poznám detskú náturu, viem, čo decká dokážu urobiť a viem, že keď majú pohodlie, dokážu robiť lepšie ako keď sú v nepohode.

 

Dielo, ktoré ste darovali Nadácii DKC je skutočne krásne. Čo ste ním chceli vyjadriť smerom k deťom s ochorením srdca?

Vzťah staršieho vtáka k malým vtákom je taký, že ten starší vták im dá všetko možné k tomu, aby mohli žiť, prežiť a aby sa dobre cítili. Ja som vytvoril toho vtáčika, ktorý kŕmi svoje mláďatá vo vnútri v hniezde. Dáva im základ, ktorý oni potrebujú k svojmu životu. To je začiatok toho, aby ten vtáčik lietal a robil nám radosť.

 

Máte ešte nejaké nesplnené umelecké sny?

To človek nikdy nevie. Mám 4 ročnú vnučku a 6 ročného vnuka u dcéry a u syna mám polročné dievčatko. Raz som maľoval a moja 4 ročná vnučka prišla a pozerala sa, čo robím. Zobrala si výkres a farbičky, ktoré som jej kúpil, už keď mala 2 roky a začala maľovať. Tak som jej vysvetlil, prečo robím po celej tej ploche. Ona to hneď pochopila. A vtedy som prišiel na to, že ona sa tomu bude pravdepodobne aj venovať. Má k tomu všetky predpoklady. Začala pracovať po celej ploche. Nerobí len nejaký malinký drobný detail. Cíti tú plochu. A sen, na ktorý ste sa ma pýtali.. Bol by som rád, keby niekto ďalší z našej rodiny pokračoval v stvárňovaní myšlienok alebo ľudských citov, v materiáli, ktorý si zvolí  a chce v ňom robiť.

 

Kde všade môžeme nájsť vaše diela?   

V rôznych inštitúciách a u mnohých slovenských zberateľov. Posledné výstavy boli v Českých Budejoviciach, v Prahe v Slovenskom dome a v Bratislave v Národnej banke. Moje diela sa nachádzajú po celej Európe, v Kanade, v Austrálii či na Novom Zélande.

 

                                                                                                                                                J.K.